Slúbili si lásku, dvaja šialenci. Každý čakal možno niečo iné, každý niečo iné chcel. A predsa sa dali spolu dokopy. Prestali byť on a ona, začalo byť "my". Všetci videli, že k sebe patria, že je to jing a jang, krásna hviezdami pokropená noc a plný detského smiechu slnečný deň. Najskôr si ich nikto nevedel predstaviť spolu, a potom nikto od seba. Bolo to šťastie! Že sa stretli, nikto neľutuje. Chlapec nedokázal uveriť, že stretol niečo úžasné, prekrásne, nepopísatelné, proste niečo, čo mu môže každý závidieť. Dievča? Malo pomútenú hlavu, pomútenú sladkými slovami. Bolo v opojení cukrovej lásky, lásky ktorá zmizne pri jemnom daždi. Mala ho rada, aspoň dúfal. On ju mal rád a nikdy nedokáže zabudnúť na tie krásne chvíle - prechádzky, spánok. Nedokázal pri tej kráse zaspať, bol zaslepený, vždy jej hladel do nemej spiacej tváre. Nikdy jej nechcel ublížiť, no cítil koniec. Nakoniec zostal bezmocný voči jej chladnému citu.
Už sa vytratil sľub. Už neboli tak šialene zaľúbení, už sa spolu nebudú sprchovať v daždi pod odkvapom. Žiadne nežné milovanie, ktoré sa mu zapáčilo, žiadne "milujem Ťa", už len "mám Ťa rád". On dúfal do poslednej sekundy, že sa mu to len sníva, no radšej stratí lásku, ako by sa mal len zobudiť, a zistiť, že to bol len sen. Svoju stratu si uvedomuje veľmi dobre, stratil niečo cenné, čo vlastnil iba na pár chvíľ.
Už nič nebude také dobré. Možno príde niečo nové, ale tieto chvíle sa už asi nikdy nevrátia.... Teraz im zostali oči iba pre plač. Dokážu si nájsť dve spriazdnené duše chýhajúcu polovičku? Jeho oči, ktoré videli v krásnej deve niečo krajšie, ako si kto dokáže predstaviť, budú stále krvácať. Videl, čo stratil a nedokáže prehrávať. Možno videl v jej očiach svoj život, možno nič... ale to sa už nikdy nedozvieme....
